2. ZMENA JE ŽIVOT

V tomto „románe“, ktorý napísal a píše sám život, vás prevediem cez moju osobnú skúsenosť zmeny. Zároveň vám vždy dám do pozornosti aj konkrétne fakty, ktoré mi ako súčasť makrobiotického životného štýlu menili kvalitu života do poslednej bunky. Život mi postupne prihrával nové a nové šance a ja som ich postupne zachytávala a premieňala na úžitok pre telo i pre dušu. Pre seba, pre rodinu, pre kolegov, pre mesto, pre krajinu, pre planétu.

Uvedomovala som si ten úžasný proces premeny, ktorý sa dial v mojom interiéri a exteriéri. Predtým som riešila a možno niekedy komentovala, prípadne obviňovala iných (keď som s niečím nebola spokojná) = keď nerozumiem, posudzujem. Neskôr som už nehodnotila okolo seba, iba seba. To ma veľmi posunulo vo vývoji.

Začala som si jasne a silne uvedomovať, prečo sa skrivila dcérina chrbtica. Lekári nám to dodnes nevysvetlili. Lekár, ktorý jej operoval slepé črevo, sa pri prvej kontrole po operácii buchol po čele, krútil hlavou a povedal: „30 rokov operujem slepáky, no toto sa mi ešte nestalo“. Ale následne nám poskytol rôzne procedúry, ktoré síce pomohli, no 22 stupňové zakrivenie chrbtice nevyrovnali.

Zakrivenie sa do roka zväčšilo na 52 stupňov. Dcéru zobral do starostlivosti odborník, ktorý doporučoval ďalšiu operáciu. Navrhoval, aby sa ku chrbtici voperovali 2 titánové tyče, ktoré by mali stabilizovať chrbticu. No k tejto udalosti nedošlo. Lekár, bohužiaľ, odišiel do nebíčka…

Nebudem podrobne opisovať, čo všetko sa dialo. Proste k operácii nedošlo. Snažila som sa dcére poskytovať tú najlepšiu všestrannú materinskú starostlivosť, akoby som jej chcela nahradiť všetko, na čo som nemala čas…

Chodila na kontroly, chrbtica už ďalej „nepadala“. Zostala na 52 stupňoch v krížovej časti. Po roku trápenia sa jej zdravotný stav stabilizoval.

Dôležité bolo, že sme sa všetci zmenili, zlepšili. Táto ťažká životná situácia nás priviedla k Bohu. Denne sme ho prosili o pomoc. Dokonca sme v Neho začali veriť a ďakovať za jeho spoluprácu a pomoc. Začali sme sa všetci komplexne uzdravovať. Začali sme byť noví ľudia.

Pochopili sme, že najskôr prišla zmena v myslení, následne aj zmena v stravovaní. Lebo sa hovorí, že „povedz mi, čo ješ a ja ti poviem, aké choroby ťa môžu stretnúť“. Stali sme sa hľadajúcimi pútnikmi (niekedy aj blúdiacimi). Bolo to veľmi náročné obdobie. Ale dali sme to. Doslova a dopísmena – s BOŽOU POMOCOU. A s naším pričinením.

V týchto ťažkých časoch dcéra začala maľovať abstraktné príjemné obrázky, neskôr aj ja. Ja som si namaľovala veľa pekných obrázkov i Krížovú cestu. To boli silné zážitky…. Ja som v tom čase napísala v priebehu roka do 50 básní. Zahrnula som ich do cyklu „Záhrada v nás, my v Záhrade“. Začala som si veľmi silno uvedomovať toto spojenie. Stalo sa mojím životným krédom. Cez básne som začala chápať svet a vidieť ho v nových rozmeroch.

Zmena sa dostavila a my sme prijali tu „výzvu zhora“. Umenie, tvorivosť bola teda našou prvou odpoveďou na ňu. Tá nám pomohla naštartovať, pochopiť, prijať a povzniesť sa.

Ďalšou bola zmena v stravovaní. O nej sa zmienim v ďalšom vstupe.

Na dôvažok ponúkam jednu z básní, v ktorých sa zamýšľam, „ČO robiť, ako ďalej?“

KLBKO

Nosíme v sebe tajný kód.

Ten bod potichu vola: „POĎ! „

Podaj mi ruku, prekroč vchod.

Vstup do Raja malých zhôd.

Zhoď masku, novú tvár zroď.

Ten kód vždy príde vhod…

Vzíde z ničoho, vyklíči v nečase.

Veľmi ho nevidno, iba čuť po hlase.

Je v kráse, rozochvie JA naše.

Ten kód vie – je klbko belasé,

ktoré sa odmotá do priazne nasej.

Vedie nás ku svetlu stále a zase…

Je v mase, v tebe i vo mne.

Vinie sa pomaly v noci i vo dne.

Nevinne s nim k láske poďme.

Staré odevy bez obáv zhoďme!

Klbko nám oblečie to, čo je vhodné.

Tajný kód v klbku pôsobí zvodne…