Z BABIČKINEJ DIELNIČKY Veľkonočná poézia

NECÍTIM, NEPOČUJEM, NEVIDÍM…

Ježišu, jemne mi vtláčaš na čelo
pečať večnosti a hovoríš potichu:
Memento mori!
Necítim. Nahlas kráčam po svete,
ktorý je chorý.

Ježišu, pozývaš ma do prachu
nekonečnej púšte a hovoríš nahlas:
           Poď sa Bohu koriť!
Nepočujem. Ticho sa túlam po svete,
čo sľubuje hory-doly.

Ježišu, otváraš mi nebo na chvíľu
na pozemskej púti a nadšene hovoríš:
           Toto sú Otcove dvory!
Nevidím. Slepo blúdim po svete,
ktorý má iné vzory.

Ježišu, prosíš ma o kvapku vody
z obecnej studne a na oplátku ponúkaš:
           Živá voda nový život splodí!
Nechápem. Smädná sa trápim vo svete,
ktorý vyprahnuto horí.

Ježišu, chceš ma láskavo uzdraviť
na tele i na duši a presvedčivo naliehaš:
           Hriech je plodom chorých.
Nepotrebujem. Nemocná sa motám po svete,
ktorý nevie okovy zboriť.

Ježišu, dávaš mi svoje Telo a Krv
pre moje spasenie a s láskou vyznávaš:
           Ľúbim ťa bez úmory!
Nie som hodná, Tebou milovaná,
vznášať sa po svete, ktorý si z lásky stvoril.

A tak sa potichu, v potu tvári,
s prosbou v srdci, pokorou v duši, hlavou na hrudi
pred Tvojím krížom k o r í m.