3. Súznenie človeka s darmi prírody a Stvoriteľom

„Niet úprimnejšej lásky ako je láska k jedlu!“ George Bernard Show

Dnešnú tému o mojej gastro terapii začínam týmito tromi citátmi. A už by som ani ďalej nemusela pokračovať. Vyjadruje absolútne všetko, čo prežívam pri príprave a konzumovaní potravy, všetko čo robí túto činnosť terapeutickou, liečivou, blahodarnou.
Chcem vám však názornejšie priblížiť, ako u mňa prebieha tento proces súznenia s Prírodou.
V minulej časti som vás oboznámila s mojím curriculum vitae a hľadaní odpovede kto som – cez prípravu a konzumovanie jedla. Bol to exteriérový pohľad cez desaťročia („pohľad z dronu“). Vstúpme teraz do interiéru babičkinej kuchynky a pozrime sa „pod pokrievku“.
Odkedy „prevádzkujem“ FB skupinku Babičkina kuchynka, sa zmenil môj/náš denný režim. Predtým náš dôchodcovský pracovný deň začínal konštatovaním: „Teraz sme vstali a už máme zarobené. Aké vymoženosti!“ Samozrejme, že deň sme zaplnili prácou okolo domu, kuchyne, hobby. Mali sme k dispozícii relatívne dosť času – ako na dovolenke. Len nebolo kam ísť na výlet… tak sme vegetili doma, v záhrade, na dvore, v kuchyni, v tvorivej dielničke. Užívali sme si akúkoľvek činnosť. Náš time management bol flexibilný, pohodový, operatívny. Zimný veget. V spomienkach sme sa často vracali do Zdravíčka, ktoré sme odovzdali novým majiteľom aj s naším dlhoročným personálom ešte koncom júna 2020. Často sme premýšľali, čo s načatým dôchodkom? ČO vymyslieť, aby sme nezostali len „v zálohe“ a čakali na súdny deň? V tejto dobe, ktorá ohraničovala akékoľvek plány a zámery? Ľudia plní sily, elánu, vedomí si svojho know how… chceli sme byť užitoční a nejakým spôsobom dokončiť našu stravovaciu misiu. Aby nezapadla pod nánosom času. V tejto dobe, ktorá potrebovala posilňovať imunitu.
Vedomá si týchto súvislostí som jedného dňa pred Vianocami urobila kváskové buchty. Fotorecept som uverejnila na stránkach Facebooku. Boli také krásne, že som sa s nimi musela „pochváliť“. Po dlhom čase som sa odhodlala kváskovať a hneď prvý výrobok sa vydaril. Bol to pre mňa príjemný a povzbudzujúci zážitok. Výzva pokračovať. Prichádzalo veľa pozitívnych reakcií. Uverejňovala som aj rôzne jedlá. Začala som si uvedomovať, že svoje príspevky a fotorecepty by som mohla niekde „zaškatuľkovať“, aby som ich nemusela loviť kdekade po FB. Čo ak mi niekedy poslúžia na „nové účely“?… Založila som si teda FB skupinku Babičkina kuchynka. Rozhodnutie prišlo ako blesk z jasného neba. Zajtra bude prvé malé výročie – 4. týždeň od založenia
(10. 1. 2021). K dnešnému dňu združuje 372 stravníkov. Neuveriteľnééé. ĎAKUJEM za dôveru.
Varím síce na diaľku, ale veľmi intenzívne a precízne. So širokým záberom. Mám čas a priestor všetko premyslieť, nafotiť, skorigovať, napísať recepty aj rôzne doplňujúce príspevky, prípadne zodpovedať na rôzne otázky. To som v zamestnaní nemala. Užívam si to. Odhaľujem svoje kuchárske JA (a nielen kuchárske) a pomáham ho hľadať a nachádzať mnohým zúčastneným. Ľuďom, ktorí chápu, že vždy treba začať od seba – zo svojho vnútra. Aj v kuchyni – od svojho hrnca a varešky. Hovorím tomu že začínam od STREDU. Okolie sa postupne pridá. Najlepšia terapia. Varenie pre skupinku v babičkinej kuchynke je ako varenie pre veľkú rodinu. Tak som vlastne vždy aj vnímala moje doterajšie varenie.
Prejdime k pracovnému stolu a sporáku. Odkedy varíme pre veľkú rodinu (v skutočnosti varím len 5 – 6 jedál denne pre nás troch: manžel, ja a manželova sestra), náš dôchodcovský pracovný denný režim sa úúúplne zmenil. Príprava jedla a fotenie, kompletizovanie taniera a všetko okolo toho nás zamestnali na dobrých 8 hodín. Keď pečiem, tak aj viac. Ale to sme chceli a to sa nám páči. Sme šťastní, keď sa to páči aj vám. To je tá účinná terapia – byť zdravý a šťastný sám so sebou a v sebe a odovzdávať rovnaké kvality aj okoliu. Vtedy to má grády a účinok. Nemusí ísť vždy iba o liečenie. Môže ísť o prosté Súznenie človeka s darmi prírody a Stvoriteľom. To je základom pre ďalšie hodnotné prežívanie života.
Keď ráno vstanem okolo piatej, zvyčajne sadám k notebooku v pracovni a píšem svoje gastro itineráre. Väčšinou mám v mysli nejakú tému, ktorú chcem rozpracovať. Keď sa dobre vyspím, myšlienky sa cez prsty na klávesách dobre rozplietajú a kladiem ich hravo na papier notebooku. Keď nie som dobre vyspatá, trvá dlhšie, pokiaľ sa prebudím. Ale potom to už ide. Niekedy sama neviem, odkiaľ mi prichádzajú. Tečú a žblnkajú ako horský potôčik. Osviežujú mi spomienky a vnášajú do života radosť a mladosť. Predpokladám, že to cítiť aj z uverejnených textov. Píšem síce veľa (v dnešnej dobe je to možno na záťaž), ale toľká prežitá krása sa nedá zredukovať do čitateľovi únosného rozsahu. Písanie je tiež jedným z mojich darov a talentov. Vďaka.
Keď ráno okolo deviatej vchádzam do kuchyne, pozdravím, poďakujem, poprosím. Niekedy aj sviečku zapálim. Rozprestriem na pracovnú dosku suroviny, ktoré mienim daný deň spracovať k obedu. Niekedy viem už deň vopred, čo budem variť. Inokedy to nechávam na spontánny výber v ranných hodinách. Priebeh varenia a servírovania je troj – štvorhodinový proces, ktorý si zaslúži zvláštnu kapitolu. Tak sa s vami oň podelím nabudúce.