2. Hľadanie odpovede „kto som“ cez prípravu a prijímanie jedla

„Povedz mi, čo ješ a ja ti poviem, kto si.“ Brillat Savarin

Skôr, ako sa rozpíšem o mojej gastro terapii, zameriam sa na krátke (doslova krátke) vysvetlenie slov GASTRO A TERAPIA. Prelistovala som na internete mnohé stránky, aby som sa dozvedela z múdrych zdrojov, čo tieto dve slová znamenajú. Pravdupovediac – takmer nič som tam nenašla.

Gastro je prvá časť slov s významom žalúdok; gastronómia je teória o zásadách výživy človeka.
Terapia je spôsob liečby. Skutočne krátke vysvetlenie.

MOJA GASTRO TERAPIA je (podľa môjho ponímania) slovné spojenie, ktoré sa vyvíjalo mnohé desaťročia môjho života. Nadobudlo svoje konkrétne vyjadrenie v posledných rokoch, kedy som si začala jasne uvedomovať jeho bezprostredné, povzbudivé, blahodárne, povznášajúce, zmysluplné, nadčasové, hojivé pôsobenie. Nielen pôsobenie, ale aj priamy prienik do všetkých oblastí žitia bytia.
Príde mi jednoduchšie a slovenskejšie používať termín Terapia jedlom a prípravou jedla. Terapia je liečebný proces, počas ktorého znovu získavame svoje vlastné JA. Začíname si uvedomovať, kto vlastne sme a čo je pre nás v živote dôležité. Čo nás robí zdravými, šťastnými a harmonickými bytosťami. Ľuďmi na „obraz Boží“. V tomto zmysle mi príde vhodné (v súvislosti s témou tohto príspevku) použiť slovné spojenie Hľadanie odpovede „kto som“ cez prípravu a prijímanie jedla.
Vrátim sa do môjho detstva. Tam totiž pramení môj vrúcny vzťah ku kuchyni, príprave a prijímaniu jedla. Moja mama a moja babka. Dve vzácne osoby, ktoré tento vzťah jemnocitne formovali. V neskoršom období „pragmaticky“ svokra. Bývali sme so starými rodičmi v malom poschodovom domčeku na dedine – pri čistom, žblnkotavom potôčiku. Mama aj babka sa hlavne cez soboty a nedele predbiehali vo varení. Celý dom bol nasiaknutý úžasnými lákavými vôňami a chuťami. Obidve ženy si vedeli užívať varenie, varili veľmi chutné a skromné dedinské jedlá (niekedy v zime aj zabíjačkové dobroty). Stolovanie bývalo vždy radostnou chvíľou dňa, ktorú sme si zasa vedeli užívať my deti.
Pri dome sme mali záhradku a neďaleko 3 menšie roličky – ktoré sme museli pomáhať obrábať. Čo nám deťom nie vždy vyhovovalo. Ale taký bol povel, ktorý nezniesol námietky. Dopestovali sme si všetku zeleninu a ovocie. Predajne Zelovocu sme takmer nenavštevovali. Všetko sme mali doma a zásoby nám vydržali v pivnici takmer do novej úrody. Dnes je to už len spomienka a zbožné želanie. Pestovali sme aj obilie – pre zvieratká. Vždy v lete bývala u nás žatva, kombajn sa vopchal na humno a prášil a prášil. Takže môj makrobiotický životný štýl sa začal odvíjať už v detstve –
v rodičovskom domčeku, ktorý sme obývali spolu so starými rodičmi, v lone prírody obklopenej vrchmi blízkeho pohoria, pri zvukoch žblnkajúceho potôčika pred domom (preteky na vaničkách), za štebotu vtáčikov a gagotu hydiny, štekotu psov, typickej vône blízkeho družstva,… Nepoznali sme choroby – ani my, ani rodičia. Občas malé prechladnutia, hlavne v zime. V tomto čarokrásnom prostredí som prežila 18 rokov života. Boli to krásne roky. Naučili ma vážiť si všetko, čo sme nadobudli svojim pričinením, svojimi rukami, schopnosťami. Vážiť si dary Prírody, svojich blízkych, Stvoriteľa.
Vysokoškolské roky som prežila v Bulharsku v Plovdive. Študovala som tam na Vysokej škole potravinárskeho priemyslu – odor technológia pre zariadenia verejného stravovania. Inými slovami potravinárska chémia. A ešte inak: kuchárka s vysokoškolským vzdelaním… A predsa mi dalo veeeľmi veľa. Vďaka za ten dar. Okrem toho, že som sa naučila variť balkánske jedlá, získala som veľa vedomostí z oblasti gastronómie. Plovdivská vysoká škola je jedna z mála svojho druhu v Európe. Dala mi dobré vzdelanie – a opäť prebudila lásku ku gastronómii. Dala mi predpoklad, že sa jej môžem venovať v celom nasledujúcom pracovnom živote. Plovdiv je prekrásne starobylé mesto, ktoré mi veľmi imponovalo svojou veľkoleposťou. Rozprestiera sa v rozsiahlej úrodnej Tráckej nížine, zásobuje celú krajinu ovocím a zeleninou. S obľubou som navštevovala miestne väčšie i menšie trhy, na ktorých ma fascinovala záplava skutočných „bio“potravín. Počas pobytu v Tráckej nížine som opäť precítila veľké objatie a pohostinnosť prírody.
Prišla rodina, deti, práca, svokra (bola mojou prísnou lektorkou i kritičkou). Prišiel čas, kedy sme sa museli starať o obživu rodiny. Detská a školská bezstarostnosť pominula a nastal čas vydať plody. Živiť a vychovávať deti, pripraviť ich do života! Dôležité povolanie a misia. Teraz už oni prevzali štafetu vo svojich rodinách. Bývali sme v BA. Zamestnala som sa na PR Reštaurácie BA ako technológ spoločného stravovania. Zároveň som bola tajomníčkou Slovenského zväzu kuchárov a cukrárov pri podnikovom riaditeľstve. Pri príchode do nového zamestnania mi prischla úloha pravidelne organizovať a byť účastná na stretnutiach majstrov kuchárov za účelom vydania kuchárskej knihy „Vlastné kalkulácie“. Opäť v objatí potravy a varenia. Teraz mi je to jasné…
Najviac som sa cítila vo svojom živle (v potravinovej oáze) počas 15-ročného prevádzkovania v jedálni Zdravíčko. Varila som tam zdravé makrobiotické jedlá. Hodnotím toto obdobie ako živé postgraduálne štúdium, ktoré mi prinieslo veľké skúsenosti a priamy dialóg so stravníkmi. Doslova som mala príležitosť on line zistiť vplyv potravy na organizmus. So všetkými pocitmi sa zdieľali. Vždy som presne vedela, čo môžu a čo nie. Ich potrebám som sa snažila prispôsobiť konkrétne jedlo. Vždy sme našli „konsenzus“. Na poste kuchárky v Zdravíčku som mohla zužitkovať všetky moje dovtedajšie skúsenosti, zručnosti, vedomosti, talent. Potreby zákazníkov ma pozývali hľadať a uplatňovať nové vedomosti vo svojom obore. Zúčastnila som sa niekoľkých odborných kurzov. Stretla som zaujímavých učiteľov. Cez moje kurzy varenia som odovzdávala „know how“ ďalej.
Čas však veľmi rýchlo ubehol a ja som sa ocitla opäť v Babičkinej kuchynke. Tej mojej. Tu sa opäť cítim „doma“, šťastná, vyrovnaná, užitočná, deťmi a vnúčatkami milovaná. Viem, čo jem a viem, kto som. A viem, pre koho to všetko robím…