6. Servírovanie – stolovanie

„Nezáleží na tom, ako sa varí, ale s akou láskou se to dáva dohromady.“ Jaroslav Hašek

K uvedenému citátu by som doplnila malý dovetok: a podáva hladnému. Alebo by som citát pozmenila: „Záleží na tom, ako sa varí, s akou láskou sa to dáva dohromady a podáva hladnému.“ Zostanem však pri pôvodnom znení. Slovo dohromady je proste dohromady. K tej hromádke patrí aj servírovanie, stolovanie, prijímanie potravy. Vlastne celá čarokrásna alchýmia prípravy a konzumovania potravy, ktorá nás po desaťročia drží pri živote, radosti a dobrom zdraví. Podávaním jedla proces vrcholí, graduje, naberá na hodnote a pozýva do hry všetky zmysly. Celého človeka. Následne spúšťa emócie pôžitku a slastného pocitu z nasýtenia dobrým jedlom.

Ak je „hromádka“ starostlivo navrstvená, ak sme sa dobre postarali o každučkú vrstvu, potom tráviace orgány nemajú problém vstúpiť na scénu a zapojiť sa do deja. S ľahkosťou premenia potravu na telu prospešné živiny a vyživia nimi krv a celý organizmus. S radosťou to pre nás urobía.
„Hromádkovanie“ by som kľudne nazvala stravovanie ako také (práce v kuchyni). Graficky znázornené: „krivka nahor“. Vrcholný bod by mohol niesť názov stolovanie, prijímanie potravy, servírovanie (posedenie v jedálenskom kúte). Následná „krivka nadol“ by predstavovala trávenie, premenu potravy v tráviacom trakte. Ak boli všetky fázy starostlivo pripravené, tak na tej dolu smerujúcej krivke nespadneme…

Vystúpme na vrchol tejto „gastro kôpky“ a vojdime do môjho jedálenského kúta. Nielen toho súčasného. Najskôr ním bola mamina a babkina kuchynka s pevným stolom, za ktorým mi ako hladnému a zvedavému dieťaťu chutilo všetko, čo tieto ženy navarili. Nikdy som nebola preberavá ani maškrtná. To neprichádzalo do úvahy. Pri bežnom stravovaní sme neriešili úpravu stola. Iba pri významnejších rodinných udalostiach alebo sviatkoch. Väčšinou mne ako najstaršej dcére pripadla úloha pripraviť „slávnostnú tabuľu“ v obývačke. Rada som to urobila, veľmi sa mi to páčilo. Slávnostne prestretý stôl, niekedy aj so sviečkami, vytváral veľmi príjemnú tajomnú atmosféru. Hlavne počas Vianočných sviatkov. Vtedy akoby sa zastavil čas.

Potom prišli školské jedálne – na základnej, strednej i vysokej škole. Malé porcie, sortiment obmedzený, často sa opakujúci. Nebolo na výber. Vystresované, nervózne až jedovité kuchárky, dlhé rady, vymedzený čas na obed. Nehostinná situácia. Do jedálne sme chodili mimo školských priestorov do susediacich budov. Čas obeda býval časom chaosu a stresu. Ale boli sme radi, že môžeme zahnať hlad. Lebo malá desiata „lepeňák“ nám nestačil. A na sladkosti nebolo peňazí, ani sa nedali v škole kúpiť. Veru, žili sme skromnejšie, ako naše vnúčatá teraz.

Ani som si neuvedomila a prišla rodina. Bola som matkou, manželkou, kuchárkou, učiteľkou, gazdinou, upratovačkou. Neskôr aj zamestnanou matkou. Opäť všetko narýchlo. Len aby sa stihlo. V rámci možností. Iba počas materskej dovolenky som si vychutnala status ozajstnej mamy. Ako deti dorastali, snažili sme sa, aby harmonicky vyrastali po každej stránke. Bývali sme v Bratislave na 11. poschodí v Petržalke – pohľad na Matadorku (!). So životom v prírode sme sa spájali hlavne počas víkendových a dovolenkových pobytov u jedných alebo druhých starých rodičov, ktorí žili na dedine v rodinných domčekoch. To bola pre deti rozprávka. Do života sme ich pripravili skutočne ako sa patrí. Dnes deti našich detí prichádzajú k nám do domčeka a doslova si užívame status starých rodičov – ja v kuchyni, dedko na dvore a záhrade. Chlapci sú veľmi učenliví a už teraz sú veľkými pomocníkmi.

Vždy mi záležalo na zariadení kuchyne, na vyhovujúcom pracovnom prostredí, správnych pomôckach, peknom riade a obedovom inventári, obrusoch, prestieraní. Všetko muselo ladiť – aj so sezónnym jedlom. Túto danosť som zdedila po mame. Obrusy a prestieranie bolo (a stále je) vždy v súlade s ročným obdobím. Tak som to vždy cítila a v tomto súznení (hlavne na 11. poschodí) som sa prepájala s cyklami prírody alebo sezónnymi sviatkami. Obrusy som si najskôr kupovala v textilnej galantérii, neskôr som si ich sama šila. A nielen obrusy – aj rôzne látkové dekoračné obrazy alebo predmety. Záľuba v látkach a šití je ďalšou mojou záľubou. Jedna harmonizuje druhú. Vzájomne tak dopĺňajú okruh kultúry stolovania.

Kultúra stolovania bola prvoradá aj počas prevádzkovania Jedálne Zdravíčko. Nielenže sme si potrpeli na kvalitnom zdravom jedle, ale aj na obrusmi pokrytých stoloch, vázičkách s čerstvými kvietkami, sviečkach, na farebných látkových obrazoch po stenách v jedálni – všetko v súlade s danou sezónou. Často si aj muži všimli a ocenili príjemnú nevtieravú výzdobu. Počas jedenia sa stravníci často obzerali po priestore a vnímali tú zdravíčkovskú harmóniu jedla, človeka, krásy. Všetko vzájomne pôsobilo ako príjemná terapia.

Keď som pred písaním tohto zamyslenia listovala po internete a hľadala niečo o stolovaní, našla som len jednu odbornú knihu o stolovaní a poučku vo Wikipédii. Tá znela: „Stolovanie je súbor pravidiel…“ Akonáhle som prečítala súbor pravidiel, tak som v hľadaní viacej nepokračovala. Pravidlá sú pravidlá, zdravý cit a rozum sú zdravý cit a rozum. V domácom stravovaní nemusíme hovoriť o pravidlách. Oni v tichosti pôsobia, ale hostiteľka si ich tvorí sebou samou, svojím jemnocitom a poznaním. Samozrejme, v spoločenskej sfére pri rôznych slávnostných oficiálnych stretnutiach platí predpísaná a rokmi užívaná etiketa stolovania.

Ja sa pridŕžam našich zvyklostí. Jedlo by mal servírovať ten, kto ho pripravil – teda ja. Väčšinou ho rozdeľujem priamo na stole. Počas tohto aktu u všetkých začínajú aktivovať svoju činnosť slinné žľazy a očný kontakt tiež nadobúda na intenzite. Niekedy zasa poukladám jednotlivé súčasti hlavného chodu na misy, platá a každý sa obsluhuje sám. Aj to má svoju dynamiku. Pri stolovaní si občas pustíme príjemnú hudbu alebo svorne komunikujeme. Inventár, výzdoba stola, obrusy, obrazy, sviečky – všetko je automaticky tichou súčasťou posvätného aktu prijímania potravy. Pred konzumáciou jedlo korunujem (posväcujem) slovami vďaky a prosby, aby nám všetkým padlo na úžitok a prinieslo zdravíčko a radosť.

Vždy som túžila mať doma veľký stôl, aspoň 8 miest okolo neho. V petržalskom byte to bola utópia. Až po zrekonštruovaní rodičovského domčeka (po manželových rodičoch) sa mi sen stal skutočnosťou. Asi päť rokov sa z neho teším. Masívny pevný stôl a 8 stoličiek sú dedičstvom po rodičoch. Nie je vždy zaplnený hladošmi, iba príležitostne, keď prídu na návštevu. Ale v týchto časoch viac menej zíva prázdnotou… Vždy je však symbolom veľkej súdržnej rodiny, ktorú babička vždy rada prichýli pod krídlami. Verím, že sa tak stane čoskoro.

Ukončujem kapitolu zamyslení nad mojou gastro terapiou. Verím, že som vám priniesla pekné čítanie, poučenie a inšpiráciu. Možno sa mi podarilo zapáliť ohník rozhodnutia byť sám sebe dobrým terapeutom – cez dlhodobý „wellness“ v kuchyni. Ďakujem za reakcie, komentáre, spätnú väzbu. Prajem veľa zdaru a zdravíčka. Vaša „babička“